Musím aj ked nechcem
Dnes ráno mi v práci ľahkej zazvonenie oznámilo, že prišla textová správa.Pozri sa na mejl.Pozrela som sa teda na mejlík a od manžela som našla text: Pozri sa na dodatočný darček k sviatku. Otvorila som priloženú prílohu. Pozeralo na mňa krásne roztomilé murované mačiatko. Áno, človeku sa zovrie niečo krehkého v srdci, keď vidí takúto súhru bezbrannosť a roztomilosti.
Ale pozor! Tu niečo nehrá. Tá sedačka sa mi zdá trochu povedomá a rám toho obrazu? Veď to je fotené v mojom obývačke, na mojej sedačke! Zaiste, nič sa nedeje. Máme deti a pre výchovu detí je prínosné domáce zvieratko, ak deti nie sú alergici, čo tie moje nie sú. Nič by sa nedialo, keby sme už samozrejme doma nemali vlčiaka, zajačika, potkana a škrečka. Keď sú rodičia v blízkom okolí nechcú naďalej znášať domáceho maznáčika svojich detí, prídu ich ratolesti s bezbranným stvoreniu k nám, zvieratko sa na môjho manžela zahľadí pohľadom: Hovoria mi vtierka a budem u vás bývať! A je to jasná vec. Keď nadávam, manžel ma uzemní argumentom: Keď si taká mníška (narážajú na skutočnosť, že ja som veriaca-on nie), mala by si byť poctená tým, že máš doma takého svätého Františka. A vezne mi argumenty z úst.
Ale to mačiatko, to už je príliš! Volám manželovi a ticho mu nadávam. Sľubuje, že do jednej hodiny sa to vyrieši, že deti určite zoberú mačiatko späť, že sa ich rodičia zľutujú, ale ja viem, že sa neslutujú a že doma budeme mať ďalšieho darmožrúta. Nahnevane hodím mobil na stôl a kolegovia sa pýtajú takmer zborovo:Tak aké zvieratko máte teraz?? Pošlem ich do hája a začínam si hľadieť svojej práce. Kolegovia neodbytne dotierajú, že keby sme na námestí stretli slona, vezmeme ho k sebe na záhradu, a snažia sa vnútiť k nám na víkend na návštevu, aby mali pre svoje deti prípadne deti svojich súrodencov ZOO zadarmo. Kolegyna zjednáva, že keď ju omrzí pes, venuje nám ho.
Dnes sa mi tak nejako nechce z práce. Zájdem ako obvykle na nákup a pomaly sa vlečiem domov. Vonku je horúco, doma ma čaká práca, manžel, deti, zvieratá a-Nové mačiatko, ktoré mi mimochodom už vôbec nepríde roztomilé. Míňa ma jeden starší pán a veselo na mňa zavolá:Vám sa nejako nechce. Odpoviem mu zvonivým smiechom a v duchu si poviem:Keby si mal doma zoologickú záhradu, tiež by sa ti nechcelo.
S úzkosťou odomknem dvere. Áno, presne tak som sa cítila minule. Manžel mi vtedy zavolal do práce, že priviedol domov potkana. Nenávidím tie hlodavce s ohavným chvostom. Dupala som, kričala som, zlostila som sa, ale Monty vyhral. Zostal. Kliala som ako keby ma a to platili a jedna moja kamarátka potkanofilka mi vtedy dokonca povedala, že by ma najradšej udala na potkaniu sociálku, keby existovala, a poslala nášmu zvieratku spacák, maličkú hojdaciu sieť a potkanie multivitamínky.
Vyzúvam topánky a hodím kabelku do kúta. Áno, som trochu bordelářka, ani po rokoch manželstva som sa nenaučila správať ako kultivovaná gazdinka. Avšak, s nevôľou hľadím na príliš veľa párov topánok v predsieni. Aj môj pohľad neporiadnice sa cíti byť pohoršený a vnútorný hlas sucho konštatuje: no hej, ani doma človek nemá pokoj. Jedny topánky mojej dcéry, druhé syna, tretie Markétky, štvrté Barky, piate Kačenky, šieste Terezky, siedme Petřičky, pretože topánky kamarátok mojej dcéry poznám ako svoje topánky. Deti sa hrnú ku mne a spolu s nimi naši dvaja psi. Škrečok zapišťala a počujem, ako potkan zača hlodať do dvierok svojej klietky, králiček hravo zadupoce a v diaľke stojí krásne malé mačiatko a pozerá na mňa úlisný nevinnými očami. Že nevinné oči nemôžu byť úlisné? Ale určite môžu! V zdore sa v kútiku môjho srdca ozve istý závan blaženosti. Náš dom je plný života. Náš dom nie je žiadne studené neprístupné miesto. Ten pocit trvá asi desatinu sekundy.
Mamička, že si môžeme to mačiatko nechať??
Odnášam do kuchyne nákup a mlčím. Mamička, ja ťa mám rád! Volá syn. Aha, nesiem nákup. Chce odo mna dobrotku. Chceš jahôdky? Kúpila som vám...
Nie, ja chcem mačiatko! Neoblomne mlčím a drobné zvieratko ignorujem. Okolo nôh sa mi začne zálisne obtierať , ale ma neoblomí.
Teta, že si necháte to mačiatko,?Volá fanklub mojej dcéry zborovo.
Nemyslím.
Tetáááááááá, prosííííííííííííííím!!! začne žobroniť Markétka.
Nechcem hovoriť jasné nie, nedokážem to, a preto to skúsim trochu diplomaticky.
Markétka, tebe by mamička dovolila toľko zvieratiek ako máme my??
Nie, v žiadnom prípade, mamička by ma vyhodila aj s jedným.Odpovie rázne Markétka.
Tak vidíš,? poviem s pocitom mudrca, ktorý práve dokázal prebudiť v duši prosťáčka veľké poznanie.
No hej, ale vy si ho musíte nechať!! povedala Markétka hláskom, ktorý nepripúšťa žiadny odpor.
Tak mamička by nemusela, ale ja musím?!?! Spýtam sa fakt naštvane a pomyslím si, že by som mala ten hukot okolo seba rozpustiť, deti si nejako zvykli, že náš byt je taká ich klubovňa a naša záhrada je ich ihrisko.
Áno, musíš! pokýval hlavičkou Markétka, až jej copíky plesknú do tváričky.
Zatvárim sa naštvane, pretože viem, že fakt musím. Vedela som to od prvej chvíle. Nechcem, ale musím. Od doby, keď deti začali hovoriť, im vtĺkam do hlavy, že majú chrániť bezbranných. Chcem, aby moje deti boli krásne, aby sa dobre učili, aby boli úspešné, aby sa mali lepšie ako ja. Ale ešte viac chcem, aby sa z nich stali dobrí slušní ľudia, ktorí dokážu obhajovať záujmy trpiacich, bezbranných, aby dokázali byť veľkorysí tam, kde už iní zlomili nad nebožiakmi palicu. A byť veľkorysý, to bohužiaľ znamená väčšinou byť veľkorysý práve vtedy, keď sa nám vôbec, ale vôbec nechce. Až vtedy získava veľkorysosť na hodnote. A kto nemá súcit so zvieraťom, vari raz bude mať súcit s človekom?
Tiež chcem, aby dokázali byť šťastní celkom jednoduchým spôsobom. Veľmi ma bude tešiť, keď si dokážu zariadiť svoje životy čo najlepšie. Ale ešte viac budem rada, keď nikdy nezabudnú na to, aké to je, keď sa prechádzajú lesom pozdĺž čisté rieky, keď sa k nim neodchyľuje bezbranné mláďatko a oni hladia jeho hebučkú srsť, keď cítia smutno-smiešnu vôňu táborového ohňa a lúčnych kvetov a tisícov podobných maličkostí, ktoré dokazujú, že život i svet je krásny, ak vieme ako sa nan pozerať.
